Je považovaný za najneprístupnejší hrad na Považí, jeho zrúcanina leží v nadmorskej výške 660 m nad morom. Stavba hradu bola vtesaná do skál, preto je cennou technickou stavebnou pamiatkou. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1470, kedy uhorský kráľ Matej Korvín dovolil Eliášovi Súľovskému, aby tento hrádok či pevnôstku posilnil a rozšíril múrmi, vežami, hradbami a priekopami na spôsob hradu. V 16. storočí si upevňovala mocenský vplyv na Považí rodina Podmanických z Bystrického hradu. Zaujímala sa i o Súľovský hrad, preto nesúhlasila s jeho darovaním Sebastiánovi Sirmiensisovi. Na znak svojho protestu dal Rafael Podmanický hrad na troch miestach podpáliť a to práve počas veľkej slávnosti, ktorou si Sebastián prevzal nový majetok. Slávnosť sa konala 29. decembra 1550, zúčastnila sa jej okolitá šľachta a aj iní významní hostia.
Hrad pozostával z dvoch častí – z horného a dolného hradu. Obe časti boli prepojené tunelovou chodbou vytesanou do skaly. V hornom hrade sa nachádzala 3 m hlboká cisterna na vodu, ktorú vytesali do skaly. Na najvyššom mieste stála pozorovateľňa. Okrem reprezentačných a obytných priestorov na hrade bola kuchyňa, pekáreň, pracovňa, sklad obilia a múky, zbrojnica, koniareň, klenotnica s rodinným archívom a pivničné priestory. Matej Bel vo svojom diele o Trenčianskej stolici píše, že brána, ktorou sa vchádzalo do Súľovského hradu, bola vytesaná do skalného brala a mala vysoký padací most vyrobený z dreva, ktorý sám nebol ani taký vysoký, aká bola hĺbka pod ním. V roku 1759 už na hrade majitelia nebývali, žili v kaštieľoch v dedine. V roku 1763 hrad značne poškodilo zemetrasenie s epicentrom v Komárne, ale pravdepodobne i zemetrasenie v roku 1858 s epicentrom v Žiline. Hrad sa od roku 1780 prestal strážiť, a tak už niekoľko storočí chátra. Z pôvodnej stavby sa zachovalo len niekoľko nesúvislých múrov a do skaly tesaných základov. Bohužiaľ už Matej Bel v polovici 18. storočia nazval hrad zrúcaninou. Hrad sa stal národnou kultúrnou pamiatkou v roku 1963.
zdroj: Vlastný výskum autorky textu M. Kerešovej.
