Jozef Miloslav Hurban - Prechádzka po Považskom svete.
( Z cestovného denníka)

Z Hlbokého odišiel 16. srpňa ( augusta ) r. 1843 za svojou sestrou do Súľova. Do doliny prišiel cez Sedlo Patúch 18. srpňa 1843.

"Od Rajca asi štvrťhodinky leží Jasenová, dedinka pod vrchom. Tu sme si najali jedného chlapa, ktorý nás cez bludné vrchy, jarky a hory previedol až k Súľovu. Vystupili sme z lona hôr a úbočín krížom-krážom hore-dolu sa tiahnúcich a zjavila sa nám amfiteatrálna okrúhlina skál Súľovských. Dedinky Súľov sa strie dolinou pod nohami a na konci od západu zašnurovaná je nesmiernymi skaliskami, ktoré nič ináč, len ako Babylon alebo Persepolis alebo Kartágo z rumov sa dvíhajúc tu pozorovateľa ohromia a krok zastaviť rozkazujú.
Dažďom sme šli, ale aby sa nám nebo odmenilo za toto navštívenie nás, práve keď sa nám skaly v amfiteatrálnom oblúku vyjavili, vystúpilo aj slniečko a oprelo sa o tie obelisky, hrady a pyramídy prirodzené.
Od Jablonového, dedinky od západnej strany ležiacej, je tento pohľad celkom pôvodný.
V Súľove som bol doma, bo ma sestra, táto jediná po rodičoch dávno zomrelých zostalá priateľkyňa, horúcim citom ako dávno nevideného prijala.
Súľovské skaly vyvábili nás väčšiu už spoločnosť do svojho kúzelného lona. Cesta priestranná, široká, štrkovatá vedie zo Súľova k tomuto Žulovu, k týmto hradbám večným, k tejto palmíre rozváľanej, k tomuto Babylonu, k týmto Labyrintom na vrchu sa pnúcim. Prvé, čo človeka prichádzajúceho zo Súľova ohromí a k ľaku a úžasu skloní, je ohromná, prírodou vystavená brána. ... Táto úžina skalnatá sú opravdivé Termopyly slovenské. Keď ideš od Jablonového, až sa ľakáš, že sa budeš musieť cez skaly driapať a nevidíš pred sebou cesty. ... Hneď sa vežia hore obelisky, hneď vypínajú veže skalnaté, hneď sú naváľané hory a vrchy skál, hneď sa spúšťajú z nesmiernej vysokosti rovné steny. Medzitým zas vidno tam postavy a sochy, tu zas potvory a akési hieroglyfy a múmie.
Oprel som sa o skalu a písal som si, čo som videl a čomu som sa rozumieť zdal."